Posledný mesiac tehotenstva.
Zmiešané pocity… Strach z toho, čo príde sa vo mne mieša s túžbou mať to už za sebou a držať v náručí moje vytúžené dieťa.
Cítim sa veľká, nemotorná a ťažkopádna. Vraj je to normálne. Čo ma ale hnevá oveľa viac, je že som sama. Nie, nemyslím teraz, že by sa otec môjho dieťaťa na nás vykašľal. Žijeme spolu. Mám ho rada. Lenže on je ten najlepší príklad workoholika, aký si človek dokáže predstaviť. A ja som stále sama. Vo veľkom dome. Rozprávam sa už aj s práčkou, ktorá monotónne vrčí, aby dokonale vyprala jeho „riaditeľské“ košele.
Predtým som často rozmýšľala nad tým, čomu dať prednosť. Kariére, ktorú som mala vynikajúco rozbehnutú, alebo rodinnému životu? Bolo to pre mňa dosť ťažké, rozhodnúť sa pre jednu možnosť. Druhá už neprichádzala do úvahy. Môjmu vtedy ešte priateľovi sa nepáčilo, že som musela byť kvôli práci často z domu preč aj na niekoľko dní. Spávala som v hoteloch, stretávala sa s množstvom rôznych ľudí, mala som jednoducho zaujímavú prácu, kde som bola stále obklopená spoločnosťou a navyše som mala veľmi dobrý plat. Uverila som tomu, že nie je ťažké urobiť si kariéru, ak človeka práca baví a napĺňa.
Lenže. Čo nám hovoria vo všetkých rozprávkach, romantických filmoch a tých takých „overených múdrostiach“? Že láska je jediné, kvôli čomu sa oplatí žiť. Že kariéra bez rodiny nemá žiadnu cenu. Že človeku, ktorý sa po úspešnom pracovnom dni (týždni…) vráti do prázdneho bytu je jednoducho nanič. A že sa treba so svojím životom deliť s niekým, koho máme radi. Tak som sa teda po jednom takomto dopozeranom filme, s týmto posolstvom rozhodla. Chcem ho. Chcem ho za manžela a chcem mať s ním deti. Chcem sa o nich starať a chcem, aby sme boli všetci „šťastní, až kým nepomrieme“.
Zobrali sme sa rýchlo, ešte predtým sme si stihli „urobiť“ bábo a behom pár mesiacov sa so mňa stala žena v domácnosti. Ani neviem, či sa mám tešiť, alebo čo vlastne mám robiť. Nechcem si pripustiť, že ma tento stereotyp trochu (niekedy dosť) ubíja. V tomto obrovskom dome mám stále čo robiť, lenže som sama. Kamarátky ďaleko, cez chat to nie je ono a aj tak sú všetky v práci, takže ich nemôžem otravovať každú chvíľu len preto, aby som po celodennom mlčaní prehodila s niekým slovo.
Čo by som predtým za to dala, aby som mala kľud. Taký ten svoj pokoj, kedy si robím čo chcem, nikto ma nenaháňa, všade je ticho… Teraz to mám a ide ma z toho poraziť. Prvých pár dní to bolo ok. Ako zaslúžený odpočinok alebo ako dovolenka po hektických dňoch v práci. Teraz je to ako trest.
Začínam starnúť. Včera som sa rozprávala so 70 ročnou babkou. Dosť dlho. A dokonca s radosťou, len aby som s niekym živým komunikovala… Keď som si to uvedomila, zľakla som sa. Preboha, veď sa so mňa stáva „dedinská klebetnica“, taká, na ktoré som vždy pozerala cez prsty – boli to pre mňa úbohé ženy, ktoré nemajú čo robiť, tak klebetia pred domom. Celý deň majú nalinajkovaný – variť, prať, žehliť, upratovať… A to celé dookola, dookola – to je ten stereotyp!
Sama sebe hovorím, že je jednoducho ešte príliš skoro, aby ma manželský život, alebo skôr život „domácej panej“ ubíjal. Veď mám len pár mesiacov po svadbe. Pravdou ale je, že ma to zatiaľ nenapĺňa tak, ako som si to predstavovala. Na manžela vinu hádzať nemôžem, pracuje od rána do večera, aby sme sa mali dobre. Večer padá od únavy do postele a ráno, keď sa zobudím, už je preč. Ešteže víkendy sa mi venuje.
A tak jediné, čo mi zostáva je tešiť sa na toho môjho drobca, ktorý ma tak vytrvale kope v brušku a dúfať, že keď príde na svet, nebudem mať čas venovať sa takýmto úvahám. A ani dôvod. Verím, že to už nebude stereotyp a aj keby bol, že láska k tomuto krásnemu stvoreniu vo mne roztopí všetky pochybnosti nad tým, či som si vybrala správne: KARIÉRA alebo RODINA?