juliet

Čokoľvek dobré sa v partnerskom vzťahu stane, posilní to oboch partnerov. Ale keď je toho dobrého až príliš veľa, začína sa nuda. Viem o čom hovorím.

Moja kamarátka mi prednedávnom na otázku „ako s priateľom?“ odpovedala: „Dobre. Až príliš. Možno by sa zišlo trochu vodu zamútiť…“ Veľmi sme to už potom nerozoberali, bola som rada, že sa ich vzťah konečne ustálil, pretože prvé dva roky to bolo ako na hojdačke. Chodila ku mne plakať, vraj je do neho zaľúbená až po uši, no jemu to tak vyhovuje – že sú iba milenci. Kvôli práci sa stretávali iba raz za dva týždne a celé to bolo iba o tom… Pred ním nedala najavo žiadne city, ale len čo zavrela dvere na jeho byte začala byť stiesnená a deprimovaná. Pripadala si ako šľapka, chcela od neho viac, ako sex po ktorom nasledovalo: „tak sa maj, ja sa zas ozvem“

Prešlo pár rokov a stalo sa pár udalostí, ktoré donútili aj jeho pouvažovať nad tým, že ona je prvá, ktorej zavolá, keď sa niečo stane. Ona bola prvá – keď havaroval a z jeho auta zostala len kopa pokrčených plechov. Neváhala a išla okamžite za ním, hoci boli 4 hodiny ráno, mrzlo a ani poriadne nevedela, kde sa nachádza. Na policajnej stanici ho držala za ruku a stále mu opakovala, že to bude dobré.

Asi takéto veci u muža naštartujú zlom v ich myslení. Aj on vtedy pochopil, že hoci sa okolo neho motajú ešte iné ženy, ONA je tá, ktorej zavolal v najťažšej chvíli. ONA je tá, ktorá mu zodvihla telefón, aj keď už dávno spala a neváhala ísť za ním, hoci mu v skutočnosti nemohla nijako pomôcť. Ale pomohla – citovo. Podržala ho, upokojila a on pochopil, že toto je žena, s ktorou chce žiť…

Zrazu bola šťastná. A ja som bola rada, že konečne dosiahla to, čo tak túžobne očakávala – lásku muža, ktorý ju doteraz „ignoroval“. Bolo to pekné, doslova prekvitala, chodili spolu na výlety, na diskotéky, rozprávali sa celé noci a stále si mali čo povedať. No prešlo pár mesiacov a všetko to pekné akosi zovšednelo.

Neviem, či sa dá proti všednosti a stereotypu nejako bojovať. Veď je to predsa prirodzená súčasť vzťahu – každého. Problém je asi v tom, že dnešní ľudia si natoľko zvykli na vzrušenie, že akonáhle sa objaví stereotyp, odchádzajú. Hľadajú niečo nové a bez výčitiek svedomia menia prostredie aj partnera – veď ich už neuspokojoval.

Dokončenie príbehu mojej kamarátky je stále otvorené. Čoskoro po tom, ako mi povedala tú vetu, že by to potrebovalo trochu vodu zamútiť, sa jej to aj vyplnilo. Lenže – nebola to ona, ale jej partner, ktorý na to prišiel skôr, že s ňou to už nie je také vzrušujúce ako kedysi – keď boli IBA milenci. A tak – aby sa nenudil – hľadal vzrušenie inde…

Prišla na to. Teraz sa už nesťažuje, že je to v ich vzťahu „až príliš dobré“. Voda sa už zamútila. Čo by za to dala, keby bolo všetko po starom…